S bicyklom na "služobku" č.2

S bicyklom na „služobku“ č.2, alebo dve poobedia v Slovinsku

Pred niečo vyše rokom som písal článok o tom, ako sa treba „chopiť možnosti“ a vziať bike prevetrať mimo domáce prostredie. Vtedy som jazdil v Nemecku. Na služobných cestách veľa voľného času neostáva, XY stretnutí, prezentácií, presunov z miesta na miesto, večer na hotel a dokončiť prácu, ktorú som kvôli cestovaniu nestihol. V týchto prípadoch mám so sebou aspoň bežeckú výbavu, aby som uchovával športového ducha a hlavne čistú myseľ. Tentokrát mi to však opäť vyšlo aj s bicyklom a ja som sa ocitol v Slovinsku.

Že pôjdem do tohto „príbuzného“ štátu, som sa dozvedel 4 dni pred odchodom. Moc som sa nestihol venovať trasám a okoliu, v podstate som sa im nevenoval vôbec. Iba portál „trailforks“ mi vyhodil, že 30 minút cesty od môjho hotela je bikepark Krvavec. Vybavené....prvú vec do auta nakladám „modrinu“ (môj bike).

Vyrazil som v pondelok ráno Prievidza – Trenčín – Bratislava – Graz – Maribor – Kranj. Cesta bola pohodová, od Trenčína po diaľnici. O 14:30 preberám kľúče od hotelovej izby, z ktorej mám výhľad na Kamiško-Savinjske Alpy a ich lyžiarsko-bikerske stredisko Krvavec. A hádajte čo? V celom Slovisnku pršalo vtedy iba na jednom mieste. Jednom jedinom... Presne, lialo na celom kopci kde sa nachádza bikepark Krvavec. „Trepeš“ sa tam 7 hodín a ono si drzo prší...nonsens. Trochu si ponadávam, pozriem webkamery z Krvavca. Všetko fičí, lanovky, trojkolky, turisti behajú. Nakoľko nie som z cukru, balím veci na bicykel a vyrážam.

Je to prvý krát čo vôbec idem do bikeparku. No prečo nie...29“ kolesá a 130mm je predsa na zelené a modré traily úplne OK. Teda tak to ukázala aplikácie Trailforks..realita bola mierne iná.

Prichádzam na parkovisko, plné áut s nosičmi. Vedľa mňa sa lokálny chlapci zbroja – chrániče kolien a holení, lakťov, chrbta a integrálky. Biky so zdvihmi od 160mm, miesto klasických tlmičov, pružiny. Ja s mojím bikom a viac návlekmi ako chráničmi IXS, si začínam uvedomovať, že tu sa asi jazdia bomby a žiadne vyleštené traily ma nečakajú. Kupujem lístok na 3 hodiny za 22 eur a sadám do kabínky lanovky, ktorá ma vyvezie na hornú stanicu Krvavca. Dá sa to aj 15km cestou do kopca vyšliapať. Tu vystupujem a hneď zisťujem , že je to tu ŠŠ = šutre, šotolina. A bonus v podobne ďalšej búrky za rohom. OK, v auguste je to počasie už raz také...ráno paráda, poobede „galiba“ a večer zas paráda.

Zo stanice lanovky sa presúvam ku stanici sedačky. Tá ma vyvezie ešte kúsok vyššie, kde je začiatok trailu Bambino. Nemá nič spoločné s tým syrom v červenom obale, skôr akože „pre deti alebo rodinný“. Je to v podstate taký pumptrack, dlhý 1,5km, podobný ako Turzov Flowtrail v Bojniciach. Tak na rozjazd je dobré začať niečím známym. Trail sa kľukatí medzi stromy, klopenky striedajú lavice, dvojáky. Sem tam krava. Štvornohá, rohatá. Trail je viac-menej vyhladený, občas sa vyskytne kamenistá pasáž. Prichádzam  späť na sedačku a vraciam sa do bodu, kde začínal trail Bambino. Tentokrát sa vydám opačným smerom na trail Panorama. Je to trail zasekaný do lyžiarskeho vleku, viac-menej blatistý po predošlej prehánke, no v jeho lesnej pasáži čakali na mňa odklonené korienky s mokrým povrchom. Prešiel som, vyhýbam sa kameňom, občas rovno cez ne. Už podľa názvu je jasné, že sa jedná o trail s výhľadmi na celú dolinu, mesto Kranj a pri lepšej viditeľnosti aj na 20km vzdialenú Ľublanu. Na spodku trailu sa napájam opäť na Bambino. Trochu oddychujem a pozerám, na tú černotu, čo sa blíži. Stíham ešte trail Scott XC, kde to ide z kopca aj do kopca, ako správne XCO. Prichádzam opäť do štartovacieho bodu a hľadám trail Pussycat.

Za chrbtom mi začína hrmieť a prskajú prvé kvapky. Čas vypadnúť. Letím dolu zvažnicou, podľa šípiek navigujúcim k trailu. Lesnú cestu strieda asfalt, kde si to rúbe húf žiletkárov. Vyzerá to že bojujú o KOM, či čo... Odrazu sa na strome na pravej strane ukazuje smerovník „Muci“ ako domáci volajú Pussycat trail. Do prčíc...veď podľa trailforks mal byť modrý...no je červený. Mokrý a červený. Z cesty hneď polmetrový drop do trailu. Nabieha rýchlosť, slalom medzi stromy. Predošlá búrka urobila z trailu klzisko. Na koreňoch to nedrží, kamene sú slizké a ostatok lepkavý lesný sajrajt. Klopky ešte celkom držia. Prvá časť trailu je ešte  ako tak v pohode, nakoľko je ozančená aj ako XC trail pre okruh XC allroad. Z prvej pasáže vybieham na cestu, kde odfukujem z plášťov na takmer minimálne tlaky. Dážď je tu, bude lepšie pod stromami. Vôbec mi to nepridáva na nálade, nakoľko ma čaká ešte asi 8 kilometrov „pure mtb trail“.Púštam sa do druhej pasáže kde ma po pár koreňoch čaká klopka plná pevných kameňov, na ktorých by nedržalo nič. Táto zákruta ma vyhadzuje mimo trail. Bez pádu, ale môj už aj tak chabý morál ešte klesá. Pokračujem dolu kopcom. Terén je trochu rozumnejší, ale idem radšej opatrne. Blato mi strieka do očí, brzdy pištia. Vybieham na lúku kde štarujú za priaznivých podmienok paraglidisti. 180° klopená zákruta ma posiela cez lúku ešte raz a potom mizmen v lese. Na lúke sa objavujem ešte na samom spodku. Po lesnej všehochuti vybieham na asfalt nad osadou Ambrož. Ruky mám stŕpnuté, bike je miesto modrej hnedý. Našťastie už neprší, tak na chvíľu odstavujem, čistím okuliare a tvár, dopĺňam tekutiny. Pohodový úsek po asfalte strieda najprv širišia lesná cesta, plná koreňov, kde to odskakuje zo strany na stranu. Do toho prichádzajú technické úseky, kde treba trafiť stopu. Bez hamby ich zopár prenášam. V týchto podmienkach to nie je vôbec zábava. Neviem si predstaviť ako to dávali borci na čiernom Rock´n´flow traily. Žiaľ pre zlé podmienky na fotenie, boli fotografie z telefónu nepoužiteľné.

Aby toho nebolo málo, tak by som mal mať práve za sebou iba polovicu. Trail síce ide chvíľami zvažnicou, no toto nie sú také tie naše lesné cestičky, kde si ideš s prstom v nose. Tieto sú plné hrubého makadamu, výmoľov. Zo zvažince si to občas odskočí do koreňového úseku, alebo „vypľuje“ do protisvahu. Na chvíľu zastavujem, pracem sa bokom z trailu, poumývať okuliare. Počujem zvuky biku. „Týpek“ v integrále, opancierovaný, si to „rúbe“ dolu tak rýchlo, že skôr než vytiahnem telefón, tak ho už nepotrebujem.

Posledný úsek, po kameňoch, koreňoch. Ani neviem, či vôbec idem ešte po traile. Na parkovisku pri spodnej stanici kabínky sa stretávam s tým rýchlim bikerom. Kým som stihol zísť, on si umyl bike. Takže takto sa tu jazdí. Darmo, alpské prostredie a EWS závody sa odzrkadlujú aj na stavbe tunajších trailov a bikeparkov. A  Kým si umyjem bike, z opačnej strany dobrzďujú domáci, ktorý išli v tom lejáku čierny Rock´n ´Flow. Smejú sa. Vraj, že to trochu šmýkalo....OK. No tak toto sú Alpy. A ja si len pre seba prikyvujem, že to, čo jazdím doma, je ozaj iba cross country.

Na druhý deň ma pracovné povinnosti zdržia, takže môj plán na Kranjsku Goru padá. Jeden zákazník mi doporučuje previezť sa do lokality Jezersko. Je síce asfalt, občas lesná cestička, ale keďže to tu zas kropí leják, nemám nič proti. Zhruba o piatej sadám v cyklovýbave do auta a veziem sa do dedinky Preddvor. Tu zastanem na parkovisku a ako sa chystám vybaliť bicykel, kričí na mna miestny, že mám autom potiahnúť vyššie, za dedinku Kokra, lebo by som zbytočne krútil 9 km navyše. Keďže nemám zrovna plášte na asfaltové dobrodružstva, dávam mu za pravdu, koniec koncov, aj tak toho asfaltu bude dosť.

Parkujem teda podľa pokynov, na štrkovom odpočívadle. Vybalím bike, na sadám a vyrážam. Cesta ubieha celkom svižne, nakoľko som moje Maxxis Forkaster natlačil, čo to šlo. Cesta je celkom frekventovaná, nakoľko sa jedná o horský prechod typu „via alpina“. Sú to hlavne motorkári, alebo dovolenkové karavany. Väčšina vodičov je slušná, no ako všade, aj tu sa nájde pár ... tých druhých. Cestu údolím lemujú betónové bunkre, dávno nefunkčné samozrejme, niekoľko kameňov s odkazmi na sovietskych vojakov. Po cca 9 kilometroch mierneho kopčeka sa dostávam do obce Spodnje Jezersko. Odtiaľto už cesta stúpa o niečo viac a tak sa dostávam do takmer konečnej – Zgornje Jezersko si dávam jedno nealko a vychutnávam si výhľad na Alpy.  Bufet je komplet obsadený „žiletkármi“, takže im to tu nechcem dlho kaziť s mojim mtb fullom a pokračujem ešte kúsok vyššie, takmer na úpätie skál. Cestou sami otvárajú krásne výhľady. Sem by som chcel presťahovať dom aj s rodinou.

Čo som si však neuvedomil, bolo, že vzhľadom na to, že som medzi skalami alesmi, zotmieva sa o čosi skôr. Takisto ani teplota nie je taká, ako nižšie. A to som v nadmorskej výške, iba niečo cez 1085m.n.m. Lesnou cestou sa teda púšťam späť. Zjazd by ma viac tešil na cesťáku ako na mojom mtb. V serpentínach dokonca obieham aj žiletkárov, no tí mi to na prvej rovine vrátia a miznú z dohľadu. Dostávam sa k autu a tu končí moja slovinská cyklo-služobka. Na ďalší deň, po práci vyrážam domov za mojími najdôležitejšími.

Aké som nadobudol skúsenosti? V bikeparku za mokra, to nie je celkom sranda, hlavne keď to nepoznáte a neviete 😊 Naštastie bikepark Krvavec sa zaobišiel bez krvi. Ak by som to mal takto za domom, uvažujem o enduro biku. Takisto na služobných cestách by som bral možno skôr gravel bike. Ono, ak nestihneš nič naplánovať či naštudovať trasy, jazdiť v cudzom prostredí, nie je celkom ideálne, hlavne ak si sám. Predsalen, ten cesťák, či gravel, ti poskytne väčšiu slobodu v neznámom prostredí.

Tak zas niekedy inokedy, moje milé Slovinsko.